Keď pomoc nepomáha, ale škodí

Autor: Jozef Brezovský | 16.8.2010 o 11:11 | Karma článku: 12,45 | Prečítané:  4101x

Myšlienka pomoci iným je stará ako ľudstvo samo. Aj keď spočiatku bola založená skôr na pomoci konkrétnym ľuďom, s rozvojom moderných technológií sa pomoc zameriava aj na veľké skupiny obyvateľstva. Vďaka médiám a internetu dokážeme reagovať na rôzne udalosti prakticky sekundy po ich vzniku. Dokážeme on-line sledovať prírodné katastrofy a hneď posielať prostriedky na pomoc obetiam. Humanitárne katastrofy nám médiá ukazujú na obrazovkách televízorov. Usadení v pohodlí obývačky zasielame peniaze na rôzne projekty. Niekedy ani netreba obrázky zničených domov, či plačúcich ľudí, stačí, keď k pomoci vyzve známa tvár.

Niekedy sa zdá, že hviezdy popkultúry si dali preteky v tom, kto viac bude pomáhať krajinám tretieho sveta pri riešení ich problémov. Preto už po celebritizácii politiky či diplomacie, môžeme pokojne hovoriť o celebritizácii rozvojovej (a humanitárnej) pomoci. Najnovšie sa medzi humanitárne založené celebrity zaradila aj herečka Penelope Cruz a jej priateľ herec Javier Bardem, ktorí sa pustili do boja proti AIDS v Afrike. Celebrít bojujúcich za problémy rozvojových krajín je už toľko, že v tom strácajú prehľad aj samotní darcovia pomoci. Medzi najznámejšie patria Bono Vox, Bob Geldof, Madonna, Angelina Jolie s manželom Bradom Pittom, Orlando Bloom, Nicholas Cage či Hugh Jackman.

Iniciatíva je to zdanlivo chvályhodná. Za celebritami sa tiahne rad obdivovateľov, ktorí ich napodobňujú a ich slová berú za sväté. Aj preto sa im darí vyzbierať nemalé finančné prostriedky na pomoc zaostalým regiónom našej planéty. Rôzne koncerty, reklamné kampane, návštevy chudobných afrických dedín s rojom fotografov, sa dobre vynímajú vo svetových médiách, hviezdy zbierajú uznanie a šľachtické tituly. Kde však končia vyzbierané peniaze? A má táto celebritizácia rozvojovej pomoci naozaj ten efekt, aký sa od nej očakáva, či si len celebrity naháňajú obdivovateľov?

 

Genocída považovaná za úspech

„Just give us the fucking Money," vykrikoval Bob Geldof na koncertoch Live Aid v roku 1985. A ľudia dávali. A prečo by aj nedali? Veď ich k tomu vyzýva taká hviezda a navyše, určite sa sladko zaspáva s pocitom, že niečo urobili pre tých chudákov v Afrike. Podľa neoficiálnych informácii však peniaze vyzbierané na koncertoch poslúžili etiópskej vláde na masové presídlenie 100 000 ľudí, z ktorých najmenej polovica zomrela.

Vtedajší šéf organizácie Lekári bez hraníc Claude Malhuret to označil za najväčší program deportácií od čias Červených kmérov. Experti z humanitárnych organizácii túto operáciu považujú za klasický príklad pomoci diktátorskému režimu, likvidujúcemu vlastných občanov. Napriek tomu Bob Geldof dodnes považuje Live Aid z roku 1985 za obrovský úspech.

Scenár, ktorí používajú diktátori je pomerne jednoduchý. Stačí rozpútať genocídu či vyhladovať vlastné obyvateľstvo a potom natrčiť ruku žiadajúcu o pomoc. A Západ a jeho obyvatelia, vrátane celebrít, tomu naletia. Bez ohľadu na to, kde skončia, začnú sa financie sypať do rúk diktátorského režimu, ktorý ich použije na nákup zbraní, vlastný prospech a ďalšiu likvidáciu už aj tak dosť trpiaceho obyvateľstva.

 

Live Aid? Nie - Dead Aid!

Vlani zbudila veľkú pozornosť kniha zambijskej ekonómky Dambisy Moyo pod názvom Dead Aid. Podobnosť názvu s Live Aid nie je náhodná, názov Dead Aid je kontradikciou legendárneho charitatívneho koncertného podujatia z roku 1985. Moyo v knihe upozorňuje, že západné rockové hviezdy sú popletení ľudia, čo sa hrajú na hovorcov Afriky a z jej obyvateľov robia bezbranné obete. „Ako by sa cítili Američania, keby ich vláde začala Amy Winehouse radiť, ako prekonať finančnú krízu?" pýta sa zambijská ekonómka. Tvrdé slová Dambisy Moyo vyvolali v západných médiách rôzne reakcie. Niektorí vyzdvihujú priamočiaru argumentáciu, ktorá sa nemusí maskovať do kajúceho sa slovníka bielych mužov. Iní knihe vyčítajú, že sa vezie na módnej vlne kritiky medzinárodnej pomoci. A problém vidia v príliš jednoznačných argumentoch. Lobistická skupina ONE, ktorú financuje Bono, spustila petíciu v snahe vytvoriť zoznam Afričanov, čo nesúhlasia s Dead Aid.

O zlyhaní pomoci Afrike hovoria všetky dostupné dáta o ekonomickom raste, miere chudoby, investíciách, podnikateľskom prostredí i násilnej politickej situácii. Moyo nevidí východisko v zväčšení objemu pomoci. Podľa nej je prílev peňazí priamo zodpovedný za trápenie kontinentu. Myšlienka, že pomocou cudzích peňazí je možné prebudovať rozvrátené ekonomiky a nasmerovať ich k trvalému rastu, vychádzala z úspechu Marshallovho plánu. Americké dotácie pomohli vojnou zdevastovanej západnej Európe naštartovať dlhé obdobie prosperity. Tento úspech sa západné krajiny pokúsili skopírovať inde vo svete. Lenže paralely s Mashallovým plánom boli chybné od počiatku. Takáto pomoc Afrike nemohla a nebude fungovať. Adresátmi Marshallovho plánu boli vojnou zničené, ale i tak najvyspelejšie svetové ekonomiky. Západoeurópania si predtým zažili obdobia stability, rozvoja trhového hospodárstva, postupného formovania inštitúcií podporujúcich rast. Navyše, americká pomoc bola časovo obmedzená. A i v najveľkorysejších prípadoch nedosahovala viac ako niekoľko percent HDP cieľovej krajiny. Európa nebola v situácii, že by chod štátov závisel výlučne od cudzej pomoci.

 

Čím viac peňazí, tým väčšia chudoba

Afrika je iný svet. Miliardy dolárov prúdia do zaostalých ekonomík s nefungujúcimi inštitúciami a nerozvinutým súkromným sektorom. Pomoc nezriedka nahrádzala a stále nahrádza domáci štátny rozpočet a jeho daňové príjmy - v niektorých krajinách jej podiel na verejných zdrojoch prevyšuje 90 percent. Africkým vládnym politikom a ich miestnym rivalom to dáva perverzné motivácie. Zahraničná pomoc je zlatá baňa, o ktorú stojí za to bojovať i násilím. A zároveň sa africkí lídri nemusia starať o podnikateľské prostredie, lebo nie sú závislí od domácej daňovej bázy.

Skúsme sa teraz pozrieť na výsledky humanitárnej pomoci Afrike cez čísla. V priebehu posledných 50 rokov dostala Afrika, ktorá je hlavným odoberateľom pomoci rozvojovým krajinám, stovky miliárd dolárov (hovorí sa až o bilióne). Efekt je jednoznačný, spolu s rozvojom programov humanitárnej pomoci viditeľne narastala bieda Afričanov. Napríklad medzi rokmi 1990 a 2001 počet osôb žijúcich pod úrovňou, ktorú OSN označuje ako extrémna chudoba, čiže za menej než dolár denne, vzrástla z 227 miliónov na 313 miliónov. Takmer polovica obyvateľov Afriky (46 percent) vegetuje v stave, ktorý OSN označuje ako ako obyčajná chudoba. Jedným z najväčších paradoxov histórie 20. storočia je fakt, že vo väčšine afrických krajín je životná úroveň obyvateľov relatívne nižšia než pred dosiahnutím vlastnej nezávislosti. Afrika má približne miliardu obyvateľov, ktorí vytvárajú celkové HDP na úrovni niečo nad 2 bilióny dolárov. Ak odrátame HDP rozvinutých a ekonomicky silných štátov ako je Južná Afrika (ktorej HDP predstavuje cca 25 % HDP Afriky), Egypt (vyše 20 %), Lýbia, Tunisko, Maroko, Nigéria a pár ďalších, vyjde nám, že viac než 40 krajín produkuje HDP blížiace sa k nule.

 

Zahynuli by Afričania bez pomoci?

Celebritizácia rozvojovej pomoci má však aj svoje plusy - upozorňuje na problémy a neduhy v rozvojových krajinách. So srdcami (a peňaženkami) rozmaznaných Európanov a Američanov vždy pohne obrázok podvyživených afrických detí a veľkými smutnými očami. A keď sa pri nich ešte objaví Madonna, tak je úspech zaručený. Možno by však niekto mal týmto celebritám vysvetliť, že za ich príkladom a pomocou je aj bohatstvo ľudí ako zairský diktátor Mobutu Sese Seko, ktorý si privlastnil peniaze z humanitárnej pomoci, či nákupy zbraní a následné genocídy afrického obyvateľstva. Ale agenda, ktorá bude bojovať za posilňovanie občianskej spoločnosti a demokratizáciu v Afrike, alebo za otvorenie európskych trhov Afrike, nie je taká príťažlivá ako hladné deti.

Afrika potrebuje iné zdroje financovania, ak chce pomýšľať na únik z pasce chudoby a násilia. Také, ktoré donútia politických lídrov k disciplíne a podpore domáceho podnikania - medzinárodné dlhopisové trhy, súkromné bankovníctvo a predovšetkým obchod. V poslednej dobe vtrhli do Afriky Číňania. Stavajú cesty, budujú fabriky, modernizujú bane. Vidia v Afrike predovšetkým lacný zdroj surovín. Čínske dohody s africkými štátmi sú cynické. Komunisti sa nepýtajú na ľudské práva a pracovné podmienky afrických robotníkov. Humanita a demokracia ich nezaujíma. Vyasfaltované vozovky financujú, aby si zabezpečili pohodlnejšiu cestu k surovinám, ktoré ich expandujúca ekonomika potrebuje. Ale tento barter je výhodný aj pre Afričanov, pretože im prináša investície a pracovné miesta. A je na nich, aby si uvedomili, že záujmy ázijského hegemóna nemusia byť ušľachtilé, a včas postavili hranicu jeho expanzii. No je to lepšie ako premrhaná a rozkradnutá západná pomoc. Tlak na jej zrušenie musí prísť z krajín, ktoré ju financujú. „Čo by sa stalo, keby jedna za druhou africkou krajinou dostala telefonát od donorov, že presne o päť rokov zavrú kohútik?" pýta sa D. Moyo. Zomrela by Afrika od hladu? Sotva. Skôr by dostala možnosť zastaviť špirálu korupcie, násilia a úpadku.

Efektivitu musí zabezpečiť koordinácia

Nad efektivitou oficiálnej rozvojovej pomoci sa už zamýšľali aj donorské štáty. „Otázka účinnosti je úzko spojená so spôsobom akým sa rozhodnete pracovať v danej krajine. Dávať rozpočtovú podporu má podstatné výhody. Ako darca priamo podporujete danú politiku a zminimalizujete trieštenie pomoci. Napríklad v Mozambiku je v oblasti zdravotníckej starostlivosti vyše 600 darcami podporovaných projektov. Nebolo by lepšie a účinnejšie dať financie na zlepšenie zdravotníctva do rozpočtu - samozrejme vlády, ktorej sa dá veriť?" opýtal sa pri svojej návšteve Slovenska  Bert Koenders, holandský minister pre rozvojovú spoluprácu. 

Tu je úloha pre globálne celebrity. Ich úloha je nespochybniteľná, takmer každý ich pozná a mnohí ich berú za morálne autority. Ale podmienkou ich účasti pri rozvojových a humanitárnych aktivitách musí byť koordinácia pomoci. Záštitu nad ich aktivitami musí prevziať buď donorský štát, resp. globálna organizácia. Čiastkové aktivity nepomáhajú a v niektorých prípadoch doslova škodia. Podľa rôznych informácií boli v Afrike postavené školy, v ktorých sa nikto neučí a nemocnice, v ktorých sa nikto nelieči. Budovy chátrajú. Proste peniaze hodené do smetného koša.

Spoločnosť je ochotná pomáhať. Pokiaľ však nebude mať istotu, že peniaze skončia tam, kde majú, ochota pomôcť sa stratí. Hovorí sa, že ak niekoho chceš nasýtiť na pár hodín, tak mu dáš rybu, ale ak chceš, aby bol sýty celý život, tak ho naučíš ryby chytať. A potrebujú africké krajiny. Potrebujú investície, infraštruktúru, podnikateľské možnosti, pomoc pri budovaní občianskej spoločnosti a demokracie. Potrebujú, aby im Európa otvorila trhy. Ak toto neurobíme, budeme vypadať ako pokrytci, nezávisle na tom, koľko miliárd do Afriky pošleme. Celebrity nevynímajúc.

 

Použitá literatúra:

alkud. 2008. „Pomoc humanitarna czyli zabijanie dobrocią i pasożytowanie na pieniądzach naiwnych". Religia pokuju on-line. Dostupné z <http://religiapokoju.blox.pl/2008/06/Pomoc-humanitarna-czyli-zabijanie-dobrocia-i.html>

Baťo, R. 2009. „Bono, ruky preč od Afriky". eTrend. Dostupné z http://blog.etrend.sk/knihozrut/2009/04/29/bono-ruky-prec-od-afriky/>

Svet bez chudoby. 2009. „Rozvojová pomoc ako inteligentná sila". Dostupné z <http://svetbezchudoby.erko.sk/?p=193>

lidovky.cz. 2010. „Penélope Cruzová bojuje proti AIDS v Africe". Lidové noviny on-line. Dostupné z <http://www.lidovky.cz/penelope-cruzova-bojuje-proti-aids-v-africe-fen-/ln_noviny.asp?c=A100505_000097_ln_noviny_sko&klic=236802&mes=100505_0>

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

S oligarchom Poórom robil biznis aj Boris Kollár

Dnešný šéf parlamentu kedysi predával oligarchovi dve firmy.


Už ste čítali?